Vianočná buková lyžička

V lete som zachránila z kopy palivového dreva jedno bukové polienko a práve z neho vznikla táto lyžička.

Pôvodne som sa inšpirovala lyžičkou z tejto galérie, ale všetko som trochu pomenila - rúčka je o niečo širšia a miska zase o niečo užšia, kresba dreva je úplne iná - ale istá podobnosť tam stále je.

Zboku má táto lyžička veľmi peknú krivku.

Po namočení do oleja sa na rube objavila takáto tmavá vzorka - zdá sa, že olej sa rýchlejšie vsiakol do vyrezaných čiar na vrchnej strane a prešiel po vláknach až na druhú stranu lyžičky. Predpokladám, že táto vzorka sa časom stratí...

Letokruhy

Minule som písala o radiálnom reze a pritom mi napadlo napísať viac o tom, ako rez dreva ovplyvňuje kresbu na hotovej lyžičke. Začnime teda s obyčajným polenom:

Z vyznačenej časti sa dá vyrezať lyžička rôznymi spôsobmi.

1) Radiálny rez: hotová lyžička bude mať na sebe viac-menej rovné čiary. Príklady: 1, 2.

2) Tangenciálny rez (dreň nad lyžičkou): toto je celkom logická možnosť, hlavne ak máme k dispozícii tenší kus dreva. Vonkajší okraj výrezu je prirodzene zaguľatený a do vnútorného ostrého uhla sa ľahko zmestí aspoň úzka rukoväť. Výsledná vzorka môže byť rôzna v závislosti od hrúbky pôvodného polena: vľavo je lyžička z hrubšieho dreva, vpravo z tenšieho. Príklady: 1, 2, 3, 4.

Pokiaľ však malo drevo veľký priemer (napr. kmeň hrubého stromu), na lyžičke môže vzniknúť aj elipsovitá vzorka. Elipsy sú voči lyžičke položené priečne, nie pozdĺžne. Príklad: 1.

3) Tangenciálny rez (dreň pod lyžičkou): ak máme dostatočne veľký kus dreva, je zaujímavé vyrezať lyžičku obrátene. Výsledkom bude elipsová alebo kruhová vzorka dreva (elipsy idú pozdĺžne s lyžičkou). Príklady: 1, 2.

V jednoduchosti je krása

Po dlhšom čase som vyrobila lyžičku z radiálne rezaného broskyňového dreva. Radiálny rez je taký, ako keď rozštiepite poleno na polovice a na rozštiepenej ploche vidíte letokruhy ako rovnobežné pásy. Pravda, na tejto lyžičke nie sú pásy úplne rovné, lebo drevo si rástlo mierne do špirály.

 

 Použila som veľmi jednoduchý tvar, podobný obyčajným kovovým lyžičkám. Je dokonale symetrický, aj keď sa to kvôli zvlnenej vzorke dreva vôbec nezdá.

Radiálny rez má svoje výhody: lyžička je pevnejšia, lebo v rúčke idú vlákna pozdĺžne, a navyše sa dá ľahko vytvoriť lepšie zakrivenie, drevo sa pri vyrezávaní toľko neodlupuje (to sa ťažko vysvetľuje - museli by ste si to skúsiť :))

Pri vyrezávaní som mala neustále chuť na nugátovú bonboniéru, lebo niektoré piliny svojou vzorkou veľmi pripomínali nugát...

Švédska brezová lyžička

Mnohí skúsení rezbári nemajú v láske šmirgľový papier, niektorí takmer fanaticky. Tvrdia, že človek sa nesnaží vyrezávať poriadne, keď vie, že všetky nedokonalé miesta aj tak zbrúsi dohladka. Navyše po namočení vybrúsenej lyžičky do vody drevné vlákna znovu vystúpia a vytvoria mierne "chlpatý" povrch, čo je v prípade lyžičky veľmi nepríjemné. Je ťažké a zdĺhavé vyšmirgľovať lyžičku tak, aby vlákna znovu nevystúpili. Okrem toho niektorým ľuďom sa viac páči, ak je na lyžičke vidieť stopy po nástrojoch.
Niečo na tom možno je - ale čo sa mňa týka, nevybrúsené lyžičky mi pripadajú byť nedokončené a na stopy po nástrojoch si príliš nepotrpím. Z čím tvrdšieho dreva človek vyrezáva, tým menej drevných vlákien po vybrúsení vystúpi - takže napríklad moja jabloňová lyžička je hladká ako sklo, zatiaľ čo lipová (ktorú som skúšala vyrezať kedysi) je aj po tom najjemnejšom brúsnom papieri chlpatá.
Tentoraz som však urobila výnimku a rozhodla som sa vyrobiť lyžičku tak, ako o tom píšu zahraniční rezbári - z čerstvého, mäkšieho dreva, bez brúsenia - len aby som bez predsudkov zistila, ako je to v skutočnosti. Inšpirovala som sa tu.

Brezové drevo ma prekvapilo niekoľkými vecami: na vzduchu sa sfarbuje mierne do červena, po vyschnutí vonia tak trochu ako olej z hranolkov. Nevyzerá byť pórovité, ale keď som namočila hotovú lyžičku do oleja, vystúpilo z nej obrovské množstvo bubliniek a drevo nasiaklo olejom natoľko, že tie najtenšie časti lyžičky začali trochu prepúšťať svetlo...

Lyžička vyzerá dostatočne dobre aj bez brúsenia...

... ale nie som celkom spokojná s výzdobou, ktorá sa nazýva vruborez. Na tej musím ešte trochu zapracovať...

Broskyňová vareška

Hoci na internete sa dá nájsť o dreve naozaj všeličo, broskyňové drevo je takmer neznáme. Jediná informácia, ktorú som o ňom našla je to, že sa dá použiť ako palivo na údenie. Nie je to ani tým, že sa jedná o ovocný strom, lebo z jabloní, sliviek a čerešní sa vyrezáva bežne...
Keď som si na zlomenom broskyňovom strome všimla hnedé sfarbenie dreva, rozhodla som sa ho napriek všetkému vyskúšať.

Broskyňové drevo je stredne tvrdé a veľmi zaujímavo vonia, trochu ako čerešne a trochu ako čaj lapacho.

Pomocou novej sekery som zarovnala trochu skrútené poleno a vyrobila som tento vareškový polotovar (áno, musím ešte trochu potrénovať, ale je to oveľa lepšie a rýchlejšie než predtým).

Na hotovej vareške je vidieť tmavšie aj svetlejšie pásiky a celkom zaujímavú vzorku. Chystám sa vyrobiť aj lyžičku a otestovať, či je toto drevo rovnako dobré ako slivkové a čerešňové.

Nová sekera!

Už dlho som na stránkach iných rezbárov obdivovala, ako presne dokážu vysekať lyžičkový polotovar iba s pomocou sekery. Po niekoľkých nie veľmi uspokojivých pokusoch som usúdila, že chyba určite nie je vo mne, ale v sekere - a objednala som si novú :)

Touto sekerou sa dá zoťať strom alebo naštiepať drevo, ale predovšetkým je výborná na vyrezávanie. Dá sa chytiť tesne pri hlavici na jemnejšie a presnejšie osekávanie dreva a je taká ostrá, že sa s ňou dá rezať ako s nožom. Ak ste sa ešte nikdy neporezali tak, že ste prešli palcom po sekere... aj to sa dá.

Presvedčila som sa, že pri výrobe lyžičiek ušetrí dobrá sekera kopu času a driny... Nateraz stačilo reklamy, výsledky uvidíte v ďalších príspevkoch...

Drevo s vôňou citrónu

V databáze dreva sa píše, že orgovánové drevo máva často vnútri červené alebo fialové pruhy. Na jar sa mi podarilo získať niekoľko orgovánových polienok, ale také veľké šťastie som nemala - drevo malo celkom obyčajnú bielu a svetlohnedú farbu.

Orgovánové kmene nedorastajú do veľkej hrúbky, vnútri bývajú často práchnivé a pri sušení veľmi často praskajú. Prečo s takým drevom vôbec strácať čas? Navyše ak nemá ani tie sľúbené fialové pruhy?
Poviem vám - napriek tomu všetkému je to úžasné drevo. Je tvrdé, ale má rovnomernú štruktúru, peknú kresbu a lesk. Okrem toho veľmi príjemne vonia. Čerstvé polená mali výraznú vôňu citrónového oleja, po vysušení voňali ako citrónové mydlo.

Vybrané polienko bolo prirodzene zakrivené tak, že vytváralo lyžičkový tvar. Keď začalo praskať, zaliala som konce voskom a nechala som ho asi pol roka pomaličky schnúť.

Kdesi som čítala, že tvrdé drevo by sa malo sušiť asi rok na každý centimeter hrúbky od stredu. Na túto lyžičku však stačilo aj pol roka. Drevo prestalo praskať a vyzeralo byť suché.

Inšpirovala som sa touto lyžičkou, tiež vyrezanou z orgovánu.

Na nasledujúcej fotke je vidieť prirodzený lesk dreva pri vyrezávaní. Hladkosť dreva ešte umocňovala mydlový dojem.

Okolo drene sú dve tenké červenkasté čiarky - to je jediné exotické sfarbenie tohto kusu dreva :D Tiež je zaujímavé, že hranica beľového a jadrového dreva nejde presne po letohruhoch.
(Aby ste rozumeli - jadrové drevo je to hnedé, z vnútra kmeňa a beľové je svetlejšie, živé drevo z okraja. U niektorých stromov, napríklad u smreka, môžu mať aj celkom rovnakú farbu.)

Tu je lyžička po vybrúsení...

... a hotová po naolejovaní.
Celkovo som s výsledkom veľmi spokojná - s tvarom, štruktúrou aj kresbou dreva.

Spork

Dostala som ďalšiu objednávku, tentoraz na lyžičko-vidličko-nožík, po anglicky spork. Vybrala som si na to kus čerešňového dreva.

Vďaka predlohe to bolo jednoduché - vždy som presne vedela, ktorý kus dreva je nadbytočný a treba ho odrezať.

Najprv som plánovala lyžičku vôbec nešmirgľovať, a preto je vyrezaná nožom skoro úplne nahladko.

Neskôr som ju predsa len ošmirgľovala, aby sa ešte viac podobala svojej plastovej predlohe.

Nevynechala som ani logo výrobcu, vyrezané technikou "kolrosing", vyfarbené kakaom, ktoré zanecháva veľmi tmavú, takmer čiernu farbu.

Čaro čerešní

Zatiaľ jediná lyžička, ktorú som si kúpila, pochádza z remeselných trhov v Kežmarku a je vyrobená z čerešňového dreva.

Najprv som si myslela, že je nafarbená - drevo predsa nemôže mať od prírody takúto farbu...

Až oveľa neskôr som zistila, že môže.

Keď sa mi nedávno minulo moje obľúbené slivkové drevo, skúsila som prehrabať kopu starého dreva na záhrade a nájsť aspoň nejaké použiteľné zbytky. Objavila som jeden suchý kmeň. Po rozpílení sa ukázalo jadro krásnej ružovej farby - čerešňa. Nikto si už presne nepamätal, ako sa tam dostala, no kedysi sme spílili aj starý čerešňový strom, museli to byť teda zvyšky po ňom. 

Najskôr som chcela vyrezať ďalšiu lyžičku. Sekerou a dlátom som vyrobila lyžičkový polotovar. Až potom som si všimla dieru od červotočov (alebo iného hmyzu?) práve na tom mieste, kde malo byť dno lyžičky. A to nebol jediný podraz, ktorý si pre mňa tento kus dreva pripravil. Po čase sa objavila ešte ukrytá hrča a niekoľko prasklín. Preto som namiesto lyžičky vyrobila varešku.

Čerešňové drevo je mäkšie než jabloň či slivka. Odrazilo sa to aj na rýchlosti vyrezávania. Základný tvar varešky som vyrezala na jedno posedenie. Inšpirovala som sa niekoľkými vareškami z tohto článku.

 Po naolejovaní sa ukázala krásna kresba a skoro rovnaká farba ako na kúpenej lyžičke...

Drevené okruhliaky (alebo čo robiť s odrezkami a jedovatým drevom)

Nedávno sa mi podarilo získať niekoľko agátových polienok, zabudnutých v lese po pílení stromov. Lenže agát je mierne jedovatý a na lyžičky sa nehodí. Čo iné sa dá z takého dreva vyrezať, aby to bolo jednoduché a aby na tom pekne vynikla kresba dreva? Predsa okruhliaky!

Agátové drevo mi pripomínalo laminát - obsahuje takmer priesvitné tvrdé vlákna usporiadané vo vrstvách. Spočiatku malo zelenkavú farbu, neskôr sa zmenilo na žltú.

Tento kameň je z odrezku po orechovej lyžičke. Na rozdiel od ostatných je až príliš guľatý, takže ho pri vyrezávaní nebolo za čo chytiť. Namiesto noža som preto použila Dremel a šmirgľové nástavce.

Toto je (pravdepodobne) zebrawood. Keď som objednávala olivové drevo, tento odrezok som k nemu dostala grátis, no na lyžičku bol príliš krátky. Toto drevo má zaujímavú preglejkovitú vôňu, je vláknité a sú v ňom veľké póry.

Zatiaľ posledný okruhliak je zo slivkového dreva (odrezok z okraja, kde je vidno jadrové aj beľové drevo).

Čipkársky člnok

Nedávno sa ma jedna kamarátka opýtala, či by som nevedela vyrezať čipkársky člnok. V podstate sa jedná o plochý špicatý kúsok dreva, na ktorý sa dá namotať bavlnka a pomocou ktorého sa tá bavlnka potom preplieta (aspoň toľko môj laický názor, nikdy som to neskúšala :D).
Na internete som našla niekoľko pekných fotiek, napríklad tu, a pustila som sa do práce.

Použila som kúsok čerešňového dreva, ktoré sa mi podarilo nájsť na záhrade. Výsledok sa mi však akosi vymkol spod kontroly. Kamarátka povedala, že člnok je príliš pekný na to, aby sa používal, a bude ho nosiť ako šperk...

Ešte jedna zaujímavosť na záver: keďže som nemala vŕtačku, dierky som vyhĺbila pomocou jednej čepieľky vreckového nožíka - tej malej, čo býva umiestnená vedľa vývrtky a väčšina ľudí ju vôbec nepoužíva. Ja si však myslím, že je veľmi užitočná.

Aróma dubových sudov

Na googli som nedávno objavila projekt OneOak: neďaleko Oxfordu spílili 222-ročný dub, z jeho dreva vyrobili remeselníci a umelci najrôznejšie veci od sôch, cez trámy a lavice až po lyžičky a drevené uhlie. To všetko preto, aby si ľudia viac uvedomili užitočnosť stromov a dreva a potrebu udržiavania lesov.
Vďaka tomu som sa tiež dozvedela, že z dubového dreva sa lyžičky veľmi často nerobia - drevo je príliš pórovité a obsahuje mnoho tanínu. Na tejto stránke odporúčajú dubové lyžičky vyvariť, aby sa tanín odstránil - lenže vždy je tu riziko, že pri vyváraní lyžičky prasknú. Tanín je horký, ale nie je škodlivý, dokonca má liečivé účinky.
Vyzbrojená všetkými týmito poznatkami pustila som sa do vyrezávania. Dubové drevo sa ľahko štiepilo, vďaka čomu išlo vyrezávanie dosť rýchlo.

Drevo nemalo horkú chuť, no bolo cítiť podobne ako octový nálev na uhorky. Po dlhom zvažovaní som sa napokon rozhodla, že lyžičku nebudem vyvárať. Vybrúsila som ju nahladko a natrela som ju olejom. Až potom sa ukázalo, že malé čiastočky šmirgľového papiera zapadli do pórov v dreve a ostali tam. Výsledkom je teda lyžička mierne bodkovaná... Drevo je dosť ľahké a napriek veľkým pórom sa dalo pekne vyleštiť.

 Lyžička po vybrúsení, drevo sa prirodzene leskne.

Po natretí orechovým olejom.