Nedávno som začala premýšľať, akú lyžičku z neho vlastne vyrezať. V mysli sa mi s ebenom spájali exotické, bohato vyrezávané sošky a hrebene do vlasov. Na internete sa síce dajú nájsť obrázky (dvoch či troch) ebenových lyžičiek, ale tie sú vyrezané tak komplikovane, že sa dajú použiť jedine na lapanie prachu.
Nechala som sa inšpirovať drevenými ihlicami do vlasov a nakreslila som niekoľko možných dizajnov. Na skúšku som vyrezala jeden z nich z brezového dreva a dopadlo to veľmi dobre.
A tak som prvýkrát zarezala do ebenového hranolu. Najprv som si myslela: "Veď to ani nie je také ťažké!" no asi po štvrťhodine som si musela oddýchnuť, lebo ma začalo bolieť presilené zápästie. Asi po troch večeroch sa môj nôž zatupil natoľko, že sa s ním viac do dreva nedalo ani zarezať. Presvedčila som sa, že pri ebenovom dreve treba ostriť nôž každý deň.
Práca s ebenom má aj iné zvláštnosti:
- piliny odletujú oveľa ďalej a vyzerajú ako kúsky dreveného uhlia (dokonca majú v sebe drobné lesklé bodky presne ako drevené uhlie)
- eben má nesmierne zvláštnu vôňu - človek vie, že je to drevo, no zároveň to trochu pripomína slabý závan dymu a možno ešte niečo iné, čo sa mi dosiaľ nepodarilo identifikovať
- v niektorých smeroch sa ľahko štiepi, v iných je zase tvrdý a homogénny ako kus mramoru
- je to ideálny materiál na brúsenie a leštenie - po namočení do vody vlákna vôbec nevystúpia a drevo neostane chlpaté
- povrch bol dostatočne hladký už po brúsnom papieri zrnitosti 120, jemnejšie zrnitosti potom len pridávajú lesk
- eben nepláva vo vode a dokonca vodu mierne odpudzuje
Na vyrezanie rukoväte som si kúpila tenší frézovací nástavec. Keby som bola pri frézovaní šikovnejšia, možno by sa mi podarilo vybrúsiť kompletnú vzorku (až na rohové časti)... ale radšej som sa držala ďalej od okrajov, aby som náhodou neodbrúsila niečo, čo netreba. Spočiatku to vyzeralo strašne...
