Lyžička čierna ako kolomaž

Minulý rok som si spolu s olivovým drevom kúpila ešte jedno exotické drevo - ebenové. Je veľmi tvrdé a dlho ležalo odložené na skrinke, lebo som mala pred ním rešpekt :)
Nedávno som začala premýšľať, akú lyžičku z neho vlastne vyrezať. V mysli sa mi s ebenom spájali exotické, bohato vyrezávané sošky a hrebene do vlasov. Na internete sa síce dajú nájsť obrázky (dvoch či troch) ebenových lyžičiek, ale tie sú vyrezané tak komplikovane, že sa dajú použiť jedine na lapanie prachu.
Nechala som sa inšpirovať drevenými ihlicami do vlasov a nakreslila som niekoľko možných dizajnov. Na skúšku som vyrezala jeden z nich z brezového dreva a dopadlo to veľmi dobre.

A tak som prvýkrát zarezala do ebenového hranolu. Najprv som si myslela: "Veď to ani nie je také ťažké!" no asi po štvrťhodine som si musela oddýchnuť, lebo ma začalo bolieť presilené zápästie. Asi po troch večeroch sa môj nôž zatupil natoľko, že sa s ním viac do dreva nedalo ani zarezať. Presvedčila som sa, že pri ebenovom dreve treba ostriť nôž každý deň.

Práca s ebenom má aj iné zvláštnosti:

• piliny odletujú oveľa ďalej a vyzerajú ako kúsky dreveného uhlia (dokonca majú v sebe drobné lesklé bodky presne ako drevené uhlie)

• eben má nesmierne zvláštnu vôňu - človek vie, že je to drevo, no zároveň to trochu pripomína slabý závan dymu a možno ešte niečo iné, čo sa mi dosiaľ nepodarilo identifikovať
• v niektorých smeroch sa ľahko štiepi, v iných je zase tvrdý a homogénny ako kus mramoru
• je to ideálny materiál na brúsenie a leštenie - po namočení do vody vlákna vôbec nevystúpia a drevo neostane chlpaté
• povrch bol dostatočne hladký už po brúsnom papieri zrnitosti 120, jemnejšie zrnitosti potom len pridávajú lesk
• eben nepláva vo vode a dokonca vodu mierne odpudzuje

 

Ukázalo sa, že najťažšie bude vydlabať dutinu. Ako najlepšia možnosť sa ukázal Dremel s vysokootáčkovou frézou a na záver lyžičkár.

Na vyrezanie rukoväte som si kúpila tenší frézovací nástavec. Keby som bola pri frézovaní šikovnejšia, možno by sa mi podarilo vybrúsiť kompletnú vzorku (až na rohové časti)... ale radšej som sa držala ďalej od okrajov, aby som náhodou neodbrúsila niečo, čo netreba. Spočiatku to vyzeralo strašne...

Ale po odstránení ďalšieho zbytočného dreva... už nie tak strašne :)

Pár drobností

Počas niekoľkých voľnejších dní som vystrúhala zopár drobností. Prvou bol vešiačik do kúpeľne, vyrobený z čerešňového dreva.

Nasledoval lukostrelecký prsteň pre sestru - ten sa navlečie na palec, ktorým človek drží tetivu a slúži ako ochrana pred mozoľmi :) Spravila som ho z jabloňového dreva.

Zo (skoro posledného) zvyšku jabloňového dreva som vyrezala ďalší drevený okruhliak.

Palacinkové príslušenstvo

Varešky, ktoré si kúpite na jarmoku alebo v obchode, mávajú rôzne neduhy. Predovšetkým bývajú vypílené bez ohľadu na smer vlákna v dreve, takže sa vám časom ohnú alebo pokrútia. Často sú chlpaté, lebo sa ich výrobcovia nenamáhali vybrúsiť. Ale stávajú sa aj iné veci: jedna kamarátka si kúpila lopatku na obracanie palaciniek, no po niekoľkých použitiach sa lopatka vystrela a stratila tvar, lebo bola vyrobená z dreva ohýbaného nad parou...
Tá istá kamarátka si u mňa objednala novú obracačku na palacinky spolu s malým valčekom, ktorý slúži na roztieranie cesta na panvici.

Lopatka je vyrobená z radiálne rezaného brezového dreva, takže rovná plocha lopatky by sa nemala pokrútiť ani zohnúť. Valček je zo zvyšku jabloňového dreva. Keďže nemám sústruh, vyrezala som valček ručne a potom som ho otáčala vnútri malej rolky šmirgľového papiera, až kým nebol obrúsený celkom hladko a rovnomerne zo všetkých strán.

Vianočná buková lyžička

V lete som zachránila z kopy palivového dreva jedno bukové polienko a práve z neho vznikla táto lyžička.

Pôvodne som sa inšpirovala lyžičkou z tejto galérie, ale všetko som trochu pomenila - rúčka je o niečo širšia a miska zase o niečo užšia, kresba dreva je úplne iná - ale istá podobnosť tam stále je.

Zboku má táto lyžička veľmi peknú krivku.

Po namočení do oleja sa na rube objavila takáto tmavá vzorka - zdá sa, že olej sa rýchlejšie vsiakol do vyrezaných čiar na vrchnej strane a prešiel po vláknach až na druhú stranu lyžičky. Predpokladám, že táto vzorka sa časom stratí...

Letokruhy

Minule som písala o radiálnom reze a pritom mi napadlo napísať viac o tom, ako rez dreva ovplyvňuje kresbu na hotovej lyžičke. Začnime teda s obyčajným polenom:

Z vyznačenej časti sa dá vyrezať lyžička rôznymi spôsobmi.

1) Radiálny rez: hotová lyžička bude mať na sebe viac-menej rovné čiary. Príklady: 1, 2.

2) Tangenciálny rez (dreň nad lyžičkou): toto je celkom logická možnosť, hlavne ak máme k dispozícii tenší kus dreva. Vonkajší okraj výrezu je prirodzene zaguľatený a do vnútorného ostrého uhla sa ľahko zmestí aspoň úzka rukoväť. Výsledná vzorka môže byť rôzna v závislosti od hrúbky pôvodného polena: vľavo je lyžička z hrubšieho dreva, vpravo z tenšieho. Príklady: 1, 2, 3, 4.

Pokiaľ však malo drevo veľký priemer (napr. kmeň hrubého stromu), na lyžičke môže vzniknúť aj elipsovitá vzorka. Elipsy sú voči lyžičke položené priečne, nie pozdĺžne. Príklad: 1.

3) Tangenciálny rez (dreň pod lyžičkou): ak máme dostatočne veľký kus dreva, je zaujímavé vyrezať lyžičku obrátene. Výsledkom bude elipsová alebo kruhová vzorka dreva (elipsy idú pozdĺžne s lyžičkou). Príklady: 1, 2.

V jednoduchosti je krása

Po dlhšom čase som vyrobila lyžičku z radiálne rezaného broskyňového dreva. Radiálny rez je taký, ako keď rozštiepite poleno na polovice a na rozštiepenej ploche vidíte letokruhy ako rovnobežné pásy. Pravda, na tejto lyžičke nie sú pásy úplne rovné, lebo drevo si rástlo mierne do špirály.

 

 Použila som veľmi jednoduchý tvar, podobný obyčajným kovovým lyžičkám. Je dokonale symetrický, aj keď sa to kvôli zvlnenej vzorke dreva vôbec nezdá.

Radiálny rez má svoje výhody: lyžička je pevnejšia, lebo v rúčke idú vlákna pozdĺžne, a navyše sa dá ľahko vytvoriť lepšie zakrivenie, drevo sa pri vyrezávaní toľko neodlupuje (to sa ťažko vysvetľuje - museli by ste si to skúsiť :))

Pri vyrezávaní som mala neustále chuť na nugátovú bonboniéru, lebo niektoré piliny svojou vzorkou veľmi pripomínali nugát...

Švédska brezová lyžička

Mnohí skúsení rezbári nemajú v láske šmirgľový papier, niektorí takmer fanaticky. Tvrdia, že človek sa nesnaží vyrezávať poriadne, keď vie, že všetky nedokonalé miesta aj tak zbrúsi dohladka. Navyše po namočení vybrúsenej lyžičky do vody drevné vlákna znovu vystúpia a vytvoria mierne "chlpatý" povrch, čo je v prípade lyžičky veľmi nepríjemné. Je ťažké a zdĺhavé vyšmirgľovať lyžičku tak, aby vlákna znovu nevystúpili. Okrem toho niektorým ľuďom sa viac páči, ak je na lyžičke vidieť stopy po nástrojoch.
Niečo na tom možno je - ale čo sa mňa týka, nevybrúsené lyžičky mi pripadajú byť nedokončené a na stopy po nástrojoch si príliš nepotrpím. Z čím tvrdšieho dreva človek vyrezáva, tým menej drevných vlákien po vybrúsení vystúpi - takže napríklad moja jabloňová lyžička je hladká ako sklo, zatiaľ čo lipová (ktorú som skúšala vyrezať kedysi) je aj po tom najjemnejšom brúsnom papieri chlpatá.
Tentoraz som však urobila výnimku a rozhodla som sa vyrobiť lyžičku tak, ako o tom píšu zahraniční rezbári - z čerstvého, mäkšieho dreva, bez brúsenia - len aby som bez predsudkov zistila, ako je to v skutočnosti. Inšpirovala som sa tu.

Brezové drevo ma prekvapilo niekoľkými vecami: na vzduchu sa sfarbuje mierne do červena, po vyschnutí vonia tak trochu ako olej z hranolkov. Nevyzerá byť pórovité, ale keď som namočila hotovú lyžičku do oleja, vystúpilo z nej obrovské množstvo bubliniek a drevo nasiaklo olejom natoľko, že tie najtenšie časti lyžičky začali trochu prepúšťať svetlo...

Lyžička vyzerá dostatočne dobre aj bez brúsenia...

... ale nie som celkom spokojná s výzdobou, ktorá sa nazýva vruborez. Na tej musím ešte trochu zapracovať...