Šálka z brezovej hrče

Asi pred rokom som dostala do daru kus brezového dreva s hrčou veľkou ako päsť (alebo skôr s dvoma hrčami, väčšou a menšou, spojenými dohromady). Cez vianoce som sa konečne odhodlala niečo z tej hrče vyrezať. Nebola som si istá, či sa to podarí, a tak som si ani nefotila postup... čo ma teraz trochu mrzí, pretože to dopadlo skvele.

Najprv som odpílila hrču od ostatného dreva. Na povrchu bola mäkká a pórovitá ako obyčajné brezové drevo, ale smerom do stredu bol materiál čoraz tmavší, hustejší a tvrdší. Chcela som  začať s tým, že vydlabem vnútro šálky, lenže práve tam bolo drevo tvrdé ako skala. Musela som začať s frézou a vŕtačkou a až potom dieru rozšíriť pomocou rezbárskych dlát a lyžičkára.

 Na vonkajšie steny stačil nožík, akurát bolo treba rezať veľmi opatrne, lebo zo zvlneného dreva sa na niektorých miestach ľahko vyštiepovali vlákna. Z malej vedľajšej hrče napokon vzniklo len veľmi malé uško.

 

Vyrezávanie z hrčí je náročné, ale tá vzorka stojí za to. Svetlé pásiky vznikajú na miestach, kde sa mení smer rastu vlákien v dreve. A navyše sa pred očami mierne pohybujú, keď s drevom otáčate pod svetlom, čo je skutočne fascinujúci pohľad.

Kuksa

Toto je vianočný darček pre môjho brata, kuksa z brezového dreva. Musím sa priznať, že to bola dosť náročná robota...

Pri hĺbení dutiny som objavila vnútri kúsok sčernetého dreva. Nevedela som, ako hlboko siaha, a tak som ho najprv vyvŕtala pomocou Dremelu a frézovacích nástavcov, skoro ako keby to bol zubný kaz. Čierne drevo siahalo skoro až na dno kuksy, ale našťastie sa ukázalo, že dole ešte ostáva dostatočne hrubá vrstva zdravého dreva, a tak som mohla pokračovať s vydlabávaním.
Vonkajšie steny sa opracovávali o niečo ľahšie a navyše to už aj začínalo vyzerať ako kuksa. No a potom prišlo brúsenie, neskutočne zdĺhavá záležitosť. Vnútro kuksy som vybrúsila tak, že som odstrihla asi 1cm široký pásik šmirgľa a prilepila som si ho páskou o palec alebo ukazovák.
Na rúčke som vyrezala nejaké ozdoby vruborezom a asi po desiatom malom trojuholníčku sa mi zdalo, že už tomu začínam rozumieť. Nakoniec som kuksu napustila zmesou oleja a včelieho vosku, čo dohromady vytvorí akúsi hustú masť.

Drevo vyzerá zaujímavo, má v sebe hnedé pásiky, ktoré vznikajú tak, že časť lyka vrastie do dreva. Môže sa to stať z rôznych dôvodov. Vo Fínsku sú vraj takéto brezy veľmi obľúbené na vyrezávanie, lebo tie pásiky môžu vytvárať zaujímavé vzory.

Našla som dokonalý tvar

Niekoľkokrát som už skúšala vyrezávať lyžičky podľa fotiek z internetu a zistila som, že sa popri tom veľa naučím. Tentoraz som si vybrala lyžičku od Jarroda Stone Dahla maľovanú bielou farbou:

A tu je výsledok. Chcela som vyskúšať aj farbu, ktorá sa dá po domácky vyrobiť z mlieka, octu, vápna a farebného pigmentu. Ale neviem sa k tomu odhodlať, lebo lyžička sa mi páči taká, aká je.

Žiadna fotka to celkom presne nevystihuje, ale tento tvar je jemný, elegantný a dobre sedí v ruke. Myslím, že takýchto lyžíc vyrobím viac!

Varešky a okruhliaky

V lete sa mi podarilo nájsť v kope dreva na záhrade zvyšok skvelého slivkového kmeňa, naštiepať z neho niekoľko tenkých kusov na varešky a jednu varešku aj dokončiť. Na fotke je vpredu nová vareška a vzadu stará - trochu popraskaná, lebo som mala vtedy núdzu o drevo a žiadny kus bez prasklín k dispozícii nebol.

 Na ďalšej fotke je brezová vareška z mierne hrčovitého dreva, ale vďaka tomu je aj vhodne ergonomicky zahnutá.

A nakoniec ešte jeden okruhliak z brezového dreva. Tento kus dreva bol napadnutý drevokaznou hubou a tým získal zaujímavé sfarbenie. Na lyžičky sa takéto drevo nehodí, preto bolo hneď jasné, čo z neho vyrežem.

Bublinky

Našla som v počítači niekoľko fotiek z výroby poslednej brezovej lyžičky. Najzaujímavejšia je určite táto, kde sa lyžička namáča v oleji:

Pri pohľade zblízka je vidieť, koľko bubliniek z dreva vystupuje. Hustejšie a menej pórovité drevo (napríklad jabloňové, slivkové) sa takto nespráva, sotva by ste videli jednu či dve bublinky. Naopak veľa bubliniek som videla pri lyžičkách z dubu, orecha, brezy a lipy.
Ak používate orechový olej, je dôležitá ešte jedna vec: lyžičky z pórovitého dreva, ktoré do seba vsiakli veľa oleja, treba nechať pár dní na slnku, aby olej správne stuhol a zakonzervoval sa. Pri hustom dreve to nie je nutné.
Keďže jediné naozaj slnečné okno u mňa okupujú kaktusy, nechávam takéto lyžičky pár dní opreté o kvetináče :)

Lyžička čierna ako kolomaž

Minulý rok som si spolu s olivovým drevom kúpila ešte jedno exotické drevo - ebenové. Je veľmi tvrdé a dlho ležalo odložené na skrinke, lebo som mala pred ním rešpekt :)
Nedávno som začala premýšľať, akú lyžičku z neho vlastne vyrezať. V mysli sa mi s ebenom spájali exotické, bohato vyrezávané sošky a hrebene do vlasov. Na internete sa síce dajú nájsť obrázky (dvoch či troch) ebenových lyžičiek, ale tie sú vyrezané tak komplikovane, že sa dajú použiť jedine na lapanie prachu.
Nechala som sa inšpirovať drevenými ihlicami do vlasov a nakreslila som niekoľko možných dizajnov. Na skúšku som vyrezala jeden z nich z brezového dreva a dopadlo to veľmi dobre.

A tak som prvýkrát zarezala do ebenového hranolu. Najprv som si myslela: "Veď to ani nie je také ťažké!" no asi po štvrťhodine som si musela oddýchnuť, lebo ma začalo bolieť presilené zápästie. Asi po troch večeroch sa môj nôž zatupil natoľko, že sa s ním viac do dreva nedalo ani zarezať. Presvedčila som sa, že pri ebenovom dreve treba ostriť nôž každý deň.

Práca s ebenom má aj iné zvláštnosti:

• piliny odletujú oveľa ďalej a vyzerajú ako kúsky dreveného uhlia (dokonca majú v sebe drobné lesklé bodky presne ako drevené uhlie)

• eben má nesmierne zvláštnu vôňu - človek vie, že je to drevo, no zároveň to trochu pripomína slabý závan dymu a možno ešte niečo iné, čo sa mi dosiaľ nepodarilo identifikovať
• v niektorých smeroch sa ľahko štiepi, v iných je zase tvrdý a homogénny ako kus mramoru
• je to ideálny materiál na brúsenie a leštenie - po namočení do vody vlákna vôbec nevystúpia a drevo neostane chlpaté
• povrch bol dostatočne hladký už po brúsnom papieri zrnitosti 120, jemnejšie zrnitosti potom len pridávajú lesk
• eben nepláva vo vode a dokonca vodu mierne odpudzuje

 

Ukázalo sa, že najťažšie bude vydlabať dutinu. Ako najlepšia možnosť sa ukázal Dremel s vysokootáčkovou frézou a na záver lyžičkár.

Na vyrezanie rukoväte som si kúpila tenší frézovací nástavec. Keby som bola pri frézovaní šikovnejšia, možno by sa mi podarilo vybrúsiť kompletnú vzorku (až na rohové časti)... ale radšej som sa držala ďalej od okrajov, aby som náhodou neodbrúsila niečo, čo netreba. Spočiatku to vyzeralo strašne...

Ale po odstránení ďalšieho zbytočného dreva... už nie tak strašne :)

Palacinkové príslušenstvo

Varešky, ktoré si kúpite na jarmoku alebo v obchode, mávajú rôzne neduhy. Predovšetkým bývajú vypílené bez ohľadu na smer vlákna v dreve, takže sa vám časom ohnú alebo pokrútia. Často sú chlpaté, lebo sa ich výrobcovia nenamáhali vybrúsiť. Ale stávajú sa aj iné veci: jedna kamarátka si kúpila lopatku na obracanie palaciniek, no po niekoľkých použitiach sa lopatka vystrela a stratila tvar, lebo bola vyrobená z dreva ohýbaného nad parou...
Tá istá kamarátka si u mňa objednala novú obracačku na palacinky spolu s malým valčekom, ktorý slúži na roztieranie cesta na panvici.

Lopatka je vyrobená z radiálne rezaného brezového dreva, takže rovná plocha lopatky by sa nemala pokrútiť ani zohnúť. Valček je zo zvyšku jabloňového dreva. Keďže nemám sústruh, vyrezala som valček ručne a potom som ho otáčala vnútri malej rolky šmirgľového papiera, až kým nebol obrúsený celkom hladko a rovnomerne zo všetkých strán.

Švédska brezová lyžička

Mnohí skúsení rezbári nemajú v láske šmirgľový papier, niektorí takmer fanaticky. Tvrdia, že človek sa nesnaží vyrezávať poriadne, keď vie, že všetky nedokonalé miesta aj tak zbrúsi dohladka. Navyše po namočení vybrúsenej lyžičky do vody drevné vlákna znovu vystúpia a vytvoria mierne "chlpatý" povrch, čo je v prípade lyžičky veľmi nepríjemné. Je ťažké a zdĺhavé vyšmirgľovať lyžičku tak, aby vlákna znovu nevystúpili. Okrem toho niektorým ľuďom sa viac páči, ak je na lyžičke vidieť stopy po nástrojoch.
Niečo na tom možno je - ale čo sa mňa týka, nevybrúsené lyžičky mi pripadajú byť nedokončené a na stopy po nástrojoch si príliš nepotrpím. Z čím tvrdšieho dreva človek vyrezáva, tým menej drevných vlákien po vybrúsení vystúpi - takže napríklad moja jabloňová lyžička je hladká ako sklo, zatiaľ čo lipová (ktorú som skúšala vyrezať kedysi) je aj po tom najjemnejšom brúsnom papieri chlpatá.
Tentoraz som však urobila výnimku a rozhodla som sa vyrobiť lyžičku tak, ako o tom píšu zahraniční rezbári - z čerstvého, mäkšieho dreva, bez brúsenia - len aby som bez predsudkov zistila, ako je to v skutočnosti. Inšpirovala som sa tu.

Brezové drevo ma prekvapilo niekoľkými vecami: na vzduchu sa sfarbuje mierne do červena, po vyschnutí vonia tak trochu ako olej z hranolkov. Nevyzerá byť pórovité, ale keď som namočila hotovú lyžičku do oleja, vystúpilo z nej obrovské množstvo bubliniek a drevo nasiaklo olejom natoľko, že tie najtenšie časti lyžičky začali trochu prepúšťať svetlo...

Lyžička vyzerá dostatočne dobre aj bez brúsenia...

... ale nie som celkom spokojná s výzdobou, ktorá sa nazýva vruborez. Na tej musím ešte trochu zapracovať...