nedeľa 29. júna 2014

Drevené okruhliaky (alebo čo robiť s odrezkami a jedovatým drevom)

Nedávno sa mi podarilo získať niekoľko agátových polienok, zabudnutých v lese po pílení stromov. Lenže agát je mierne jedovatý a na lyžičky sa nehodí. Čo iné sa dá z takého dreva vyrezať, aby to bolo jednoduché a aby na tom pekne vynikla kresba dreva? Predsa okruhliaky!

Agátové drevo mi pripomínalo laminát - obsahuje takmer priesvitné tvrdé vlákna usporiadané vo vrstvách. Spočiatku malo zelenkavú farbu, neskôr sa zmenilo na žltú.

Tento kameň je z odrezku po orechovej lyžičke. Na rozdiel od ostatných je až príliš guľatý, takže ho pri vyrezávaní nebolo za čo chytiť. Namiesto noža som preto použila Dremel a šmirgľové nástavce.

Toto je (pravdepodobne) zebrawood. Keď som objednávala olivové drevo, tento odrezok som k nemu dostala grátis, no na lyžičku bol príliš krátky. Toto drevo má zaujímavú preglejkovitú vôňu, je vláknité a sú v ňom veľké póry.

Zatiaľ posledný okruhliak je zo slivkového dreva (odrezok z okraja, kde je vidno jadrové aj beľové drevo).





Čipkársky člnok

Nedávno sa ma jedna kamarátka opýtala, či by som nevedela vyrezať čipkársky člnok. V podstate sa jedná o plochý špicatý kúsok dreva, na ktorý sa dá namotať bavlnka a pomocou ktorého sa tá bavlnka potom preplieta (aspoň toľko môj laický názor, nikdy som to neskúšala :D).
Na internete som našla niekoľko pekných fotiek, napríklad tu, a pustila som sa do práce.
Použila som kúsok čerešňového dreva, ktoré sa mi podarilo nájsť na záhrade. Výsledok sa mi však akosi vymkol spod kontroly. Kamarátka povedala, že člnok je príliš pekný na to, aby sa používal, a bude ho nosiť ako šperk...
Ešte jedna zaujímavosť na záver: keďže som nemala vŕtačku, dierky som vyhĺbila pomocou jednej čepieľky vreckového nožíka - tej malej, čo býva umiestnená vedľa vývrtky a väčšina ľudí ju vôbec nepoužíva. Ja si však myslím, že je veľmi užitočná.

nedeľa 22. júna 2014

Aróma dubových sudov

Na googli som nedávno objavila projekt OneOak: neďaleko Oxfordu spílili 222-ročný dub, z jeho dreva vyrobili remeselníci a umelci najrôznejšie veci od sôch, cez trámy a lavice až po lyžičky a drevené uhlie. To všetko preto, aby si ľudia viac uvedomili užitočnosť stromov a dreva a potrebu udržiavania lesov.
Vďaka tomu som sa tiež dozvedela, že z dubového dreva sa lyžičky veľmi často nerobia - drevo je príliš pórovité a obsahuje mnoho tanínu. Na tejto stránke odporúčajú dubové lyžičky vyvariť, aby sa tanín odstránil - lenže vždy je tu riziko, že pri vyváraní lyžičky prasknú. Tanín je horký, ale nie je škodlivý, dokonca má liečivé účinky.
Vyzbrojená všetkými týmito poznatkami pustila som sa do vyrezávania. Dubové drevo sa ľahko štiepilo, vďaka čomu išlo vyrezávanie dosť rýchlo.
Drevo nemalo horkú chuť, no bolo cítiť podobne ako octový nálev na uhorky. Po dlhom zvažovaní som sa napokon rozhodla, že lyžičku nebudem vyvárať. Vybrúsila som ju nahladko a natrela som ju olejom. Až potom sa ukázalo, že malé čiastočky šmirgľového papiera zapadli do pórov v dreve a ostali tam. Výsledkom je teda lyžička mierne bodkovaná... Drevo je dosť ľahké a napriek veľkým pórom sa dalo pekne vyleštiť.
 Lyžička po vybrúsení, drevo sa prirodzene leskne.
Po natretí orechovým olejom.

Podceňovaný platan

Pred niekoľkými rokmi som bola v Bratislave na služobnej ceste. Večer som nemala čo robiť, a tak som sa prechádzala v sade Janka Kráľa. Bolo to práve po menšej veternej smršti a všade ležali polámané konáre stromov, popílené na menšie kusy a pripravené na odvoz. Nie som si istá, čo sa s takýmto drevom stane, ale predpokladám, že skončí niekde na komposte pomleté na malé kúsky. Vzala som si vtedy jedno platanové polienko a nechala som ho schnúť na záhrade.
Neskôr, keď som vyrezávala jabloňovú lyžičku, narazila som aj na platanové drevo. Skúsila som ho trochu okresať sekerou. Štiepalo sa veľmi ľahko, no vnútro polienka vyzeralo veľmi mäkké a pórovité, takmer ako balzové drevo. To ma na chvíľu odradilo od vyrezávania. Až keď som si našla platan v databáze dreva, zistila som, že je vhodný na vyrezávanie a dokonca o kúsok tvrdší než lipa! Príliš som tomu neverila, no len čo som začala s vyrezávaním, zistila som, že je to naozaj tak. Opäť som raz zaľutovala, že nemám so sebou sekeru, lebo tentoraz by mi ušetrila kopu roboty.

 Vyrezávanie 1. deň.
 Vyrezávanie 3. deň.
 Vyrezávanie 6. deň.
 Šmirgľovanie.
Výzdoba (kolrosing).

Pokúsila som sa napodobniť túto lyžičku.
Zároveň som sa dozvedela o škandinávskej technike zdobenia, ktorá sa nazýva kolrosing (nepodarilo sa mi nájsť slovenský ekvivalent). Malým nožíkom sa do dreva vyryjú tenké drážky, potom sa celý ornament posype nejakým prírodným práškom s kontrastnou farbou (môže to byť drevené uhlie, mletá kôra alebo lístie, káva, škorica, kakao...). Prášok zapadne do škár a potom ho treba pretrieť olejom, aby sa zafixoval na mieste a zvýraznila sa farba. Ja som použila škoricu a výsledok ma veľmi príjemne prekvapil.

Orechové drevo a olej

Na meniny som dostala niekoľko hranolov pekne vyschnutého dreva. Ako prvé som vyskúšala drevo vlašského orecha. Prácu na lyžičke som si priebežne fotila, každý deň jednu fotku:
 Hranol po vypílení priamočiarou pílou.
 Vyrezávanie 1. deň.
 Vyrezávanie 2. deň.
  Vyrezávanie 3. deň.
  Vyrezávanie 4. deň.
 Vydlabávanie dutiny.
 Ošmirgľovaná
Hotová lyžička natretá olejom.

Medzitým som na internete objavila niekoľko blogov o vyrezávaní lyžičiek (napríklad tu), čo ma inšpirovalo prehodnotiť svoj dizajn a vyskúšať nové tvary lyžičiek. Okrem toho som narazila na dlhé diskusie o tom, čím treba hotové lyžičky natierať, aby čo najdlhšie vydržali. Niektorí používajú parafínový olej, iní šelak, ďalší orechový olej, ľanový olej, prípadne "tung oil", ktorý sa lisuje z akýchsi čínskych plodov. Najdostupnejšie vyzeral práve orechový olej, ktorý sa dá kúpiť v obyčajných potravinách. Zistila som, že na rozdiel od olivového oleja nefarbí drevo na žlto a pekne zvýrazní detaily. Je však pomerne hustý a do dreva sa mu príliš vsakovať nechce.

Olivové prekvapenia

Koncom roka 2012 som sa vypravila so spolubývajúcimi na vianočné trhy do Viedne. Neplánovala som  tam kupovať veľa vecí, no narazila som na stánok s rôznymi výrobkami z olivového dreva. Nemohla som od nich odtrhnúť zrak a nakoniec som si kúpila aspoň malý lopárik.
S Jarkom sme sa zhodli, že tento lopárik je príliš pekný na to, aby sme na ňom niečo krájali. Tak sme lopárik založili do kredenca a používame ho iba na obdivovanie.
Po čase mi začalo vŕtať v hlave, či by sa nedal kúpiť kus olivového dreva na lyžičku. Objavila som niekoľko zahraničných obchodov s exotickým drevom a zároveň som zistila, že majú mnoho iných druhov dreva, ktoré by tiež stálo za to vyskúšať. Približne v tom istom čase som objavila databázu dreva a prekvapila ma položka allergies and toxicity. Dozvedela som sa, že keby som používala lyžičku trebárs z tisu, oleandra alebo zlatého dažďa, mohla by som sa otráviť! To ma prinútilo trochu preriediť svoj nákupný zoznam exotických driev a vyhádzať všetko čo len trochu podozrivé. Našťastie sa ukázalo, že olivové drevo je bezpečné, a tak som ho objednala. Databáza mi okrem iného prezradila, že olivové drevo je 1,5 krát tvrdšie než jabloňové, no bola som ochotná to risknúť.
Vyrezávanie bolo ľahšie než som čakala. Olivové drevo obsahuje mnoho oleja a pri vyrezávaní sa zdalo byť mokré. Pracovalo sa s ním rovnako ako s čerstvým zeleným drevom. Jedinou záludnosťou bola jeho štruktúra - vlákna v olivovom dreve si rastú do všetkých smerov a tak som napríklad pri orezávaní rúčky musela každú chvíľu meniť smer, aby som ju nerozštiepila. Olivové drevo má zvláštnu ovocno-silicovú, trochu skvasenú vôňu, spočiatku mi pripadala divná, no po čase som si ju obľúbila.
Pri testovaní novej lyžičky som zistila, že má mierne horkú chuť, podobnú sušeným čiernym olivám. Spôsobuje to látka oleuropein, ktorá má liečivé účinky.

Jabloňová drina

Ďalší zo spílených ovocných stromov z našej záhrady bola jabloň. V jednu extra dlhú zimu s množstvom snehu z nej zajace kompletne obhrýzli kôru a jabloň po čase vyschla.
Po úspechu so slivkovým drevom som vytiahla starý jabloňový kmeň a netušiac do čoho idem, odpílila som z neho primeraný kúsok na novú lyžičku. Pokúsila som sa vysekať lyžičkový "polotovar" pomocou pílky a dláta, no drevu sa veľmi štiepať nechcelo. Nechala som to tak s tým, že prebytočné drevo môžem odrezať aj nožom, ja nešťastnica.
Podarilo sa mi to až po dvoch týždňoch pomalého pidlikania a odrezávania niekoľkomilimetrových stružliniek. Nemohla som sa vrátiť k pílke a sekere, lebo som si drevo vzala do Bratislavy a mojimi jedinými nástrojmi boli väčšie či menšie nože.
Potom sa mi už pracovalo lepšie. Drevo malo peknú pravidelnú štruktúru, neštiepalo sa a pomaly z neho vznikala schopná lyžička. Až pri vydlabávaní zase začala klásť odpor. Pokúsila som sa vydlabať dutinu pomocou svojich starých "noname" dlátok, ale bolo to zbytočné, s drevom to ani nehlo. Musela som si požičať kvalitnejšie dlátka a až potom robotu dokončiť. Nakoniec som na rúčku vyrezala keltský vzor.

sobota 21. júna 2014

Slivkové drevo

Jeden zo slivkových stromov na našej záhrade dostal šárku (vírusovú chorobu, čo ničí slivky) a museli sme ho vypíliť. Kmeň sa sušil niekoľko rokov. Potom som z neho kus odpílila a chcela som sa pustiť do vyrezávania. Rozhodla som sa, že na začiatok skúsim ďalšiu lyžičku. (Bol to naozaj začiatok, ale iný, než som si myslela!)

Slivkové drevo má krásnu čokoládovú farbu, nádhernú kresbu a neštiepi sa, dajú sa z neho vyrezať aj najmenšie detaily. Hneď som si ho obľúbila a neskôr som z neho vyrezala ešte niekoľko ďalších vecí.

Lyžička na objednávku pre kolegyňu.

Vareška (hnedé jadrové drevo, svetlejšia beľ).

Zbierka lyžičiek



Ľudia zbierajú rôzne veci z rôznych dôvodov. Pred časom začala u mňa na stole rásť zbierka lyžičiek z rôznych druhov dreva. Každá má svoj vlastný príbeh...

Všetko to začalo pred mnohými rokmi na istom roverskom tábore, na workshope o vyrezávaní lyžičiek... Dostala som do ruky pekný kúsok lipového dreva a pomyslela som si: čo na tom môže byť také ťažké? Veď vyrezávať trochu viem, zopár pekných drevených lyžičiek som už videla, iste to zvládnem zo všetkých najlepšie!


Dopadlo to trochu inak. Ľudia vyrobili lyžičky všemožných veľkostí a kreatívnych tvarov, no pri záverečnom hlasovaní s prehľadom vyhral Svišť, ktorého lyžička mala jednoduché čisté línie. Ja sama som vytvorila akúsi hrubú mini-naberačku a ešte ozdobnú lyžičku divného tvaru (tretia a druhá lyžička zľava na obrázku).


A tu je Svišťova víťazná lyžička (špeciálne poďakovanie patrí môjmu bratovi za vyhľadanie tých správnych fotiek v archíve):


Znie to samozrejme, ale dobrá lyžička sa musí zmestiť do úst, nebyť príliš plytká ani hlboká, musí sa dobre držať v ruke a rukoväť musí byť trochu zakrivená, aby sa s ňou dalo naberať aj z hlbšieho taniera.
Vyzbrojená týmito znalosťami, našla som si dostatočne hrubý lieskový konár a vyrezala som druhú (a na dlhý čas aj poslednú) lyžičku.


K vyrezávaniu som sa vrátila až oveľa neskôr, keď sme museli na záhrade vypíliť niekoľko ovocných stromov a rozmýšľala som, na čo využiť všetko to zaujímavo sfarbené drevo...