Javor a topoľ

 Dnes mám dokončené dve lyžice, prvá je zo zahnutej javorovej vetvy.

Druhá lyžica je z topoľového dreva, ktoré som našla minulý rok po veternej smršti. Topoľ sivý je kríženec topoľa bieleho a osiky. Jeho drevo bolo zatiaľ najmäkšie, z akého som vyrezávala a hotová lyžica je ľahučká ako pierko. Jadrové drevo má veľmi peknú farbu a voňalo slabo ovocne, zatiaľ čo beľové drevo je takmer biele a smrdelo ako starý olej. Po usušení našťastie ostalo úplne bez zápachu.

Na lyžicu som chcela vyrezať a namaľovať ozdobu podobnú ako robieva Maryanne McGinn, ale nedopadlo to priam najlepšie, v mäkkom dreve sa pigmenty príliš rozpíjali. To len aby ste videli, že nie vždy všetko vyjde na sto percent.

Jedľový svor

Stromy v lese bývajú často prepojené koreňovým systémom. Po spílení stromu môže peň vďaka tomu ešte značne dlhú dobu prežívať a snaží sa uzatvoriť vzniknutú ranu. Vnútro pňa však od prostriedku pomaly vyhníva a dorastá iba vonkajšia časť. Takéto drevo je veľmi husté, pevné a má zaujímavú štruktúru. Nazýva sa svor a môžeme ho nájsť na bukových či jedľových pňoch. Z jedľového svoru sa niekedy vyrábali obzvlášť pevné a krásne črpáky.

V lese sa mi podarilo nájsť zopár svorov, ale žiaľ sú obrovské a na črpáky sa nehodia. Odpílila som len jeden polovičný peň, z ktorého už veľa živého dreva neostávalo. Ako experiment som z neho vyrezala lyžicu.

Získavanie svoru nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Peň sa musí najskôr vykopať zo zeme a korene na vhodných miestach prepíliť. Takže budete mať do činenia s mravcami, stonožkami, pandravami a všetkým ostatným, čo žije v polozhnitom pni. A ak si vyberiete nevhodné ročné obdobie ako ja, budú vás žrať aj komáre.

Ak sa vám to všetko podarí, získate po olúpaní kôry čosi takéto (z toho pňa už fakt veľa neostávalo a aj korene boli vnútri duté):

Z pňa treba ešte odstrániť mŕtve drevo. To, čo vám ostane, bude mimoriadne odolné drevo, ktoré vraj vydrží aj v náročných podmienkach mnoho rokov používania. Či sa to všetko oplatí, posúďte sami.

Najčastejšie otázky o brúsení

1) Nezadrie sa mi z drevenej lyžice trieska do jazyka?

Mnohí ľudia si pod pojmom "drevo" predstavia takéto neohobľované dosky, čo sa celé ježia trieskami:

Povrch dreva závisí od nástrojov, aké pri spracovaní použijete. Píla zanechá na povrchu takéto triesky, pretože zuby píly v podstate trhajú vlákna. Lyžice sa však nevyrezávajú pílou! Ak máte trochu zručnosti, vhodné drevo a ostrý nôž, povrch rezu môže byť hladší než displej smartfónu a žiadne triesky na ňom nebudú. Navyše sa lyžica môže vybrúsiť a vyleštiť, ale to je už len otázka povrchovej úpravy, a nie odstraňovania triesok.

Napríklad tieto lyžice nie sú vôbec vybrúsené:

 

2) Brúsiť či nebrúsiť?

V súčasnosti je medzi mnohými remeselníkmi módou nepoužívať žiadny brúsny papier. Má to svoju logiku – ak niekto vyrába lyžice na predaj, chce ich vyrezať čo najrýchlejšie a vylúčiť všetky kroky, ktoré nie sú nevyhnutné. Dôkladné brúsenie a leštenie trvá dlho a ak ho vynecháte, ušetríte pri výrobe možno až tretinu času. Tiež je jasné, že taký remeselník sa bude snažiť presvedčiť svojich zákazníkov, že toto je ten najlepší a najkvalitnejší spôsob výroby. Navyše pre mnohých je otázkou profesionálnej hrdosti vyrezať lyžice tak dobre, že brúsenie nepotrebujú.

Šmirgľovanie má svoju zlú povesť aj preto, že často slúži ako pomôcka na zahladenie chýb pri vyrezávaní. Ale povedzme si to na rovinu, škaredá lyžica ostane škaredá bez ohľadu na to, koľko šmirgľov na nej zoderiete.

Ak sa vám bude niekto snažiť nahovoriť, že šmirgel je absolútne zlo, neberte ho vážne. Je to skôr otázka osobných preferencií. Niektorí ľudia milujú textúru dreva opracovaného nožom, iní zase uprednostňujú rovnomerný vyleštený povrch. Osobne mám o niečo radšej vybrúsené lyžice, ale to jedine preto, že rovnomerný povrch sa jednoduchšie umýva od zvyškov jedla. K nevybrúseným sa prikláňam vtedy, ak:

• je to drevo, ktoré sa zle leští (napríklad čerešňové, lipové) 
• je to svetlé drevo bez výraznej vzorky (vtedy je lyžica krajšia s viditeľnou textúrou po noži) 

 

3) Čím treba brúsiť lyžicu?

Šmirgle sa vyrábajú v rôznych zrnitostiach približne od 15 do 2000. Toto číslo označuje, koľko brúsnych zŕn je na jednom štvorcovom centimetri papiera, takže čím je číslo zrnitosti vyššie, tým sú zrná menšie a šmirgel jemnejší.

V návodoch na internete bežne nájdete, že pri brúsení lyžíc treba použiť postupne šmirgle 80, 120, 240, 360, 400, 600, 1000, 2000 a že žiadny z nich nesmiete vynechať. Ale neplatí to univerzálne. Mnoho závisí od kvality konkrétneho šmirgľa, ale aj od druhu dreva, z ktorého je lyžica. Ja napríklad takmer nikdy nepoužívam 80-ku, lebo je príliš hrubá a zanecháva hlboké škrabance. Ak je lyžica z mäkšieho dreva, napríklad vŕbového, tak nepoužívam ani 120-ku. Zrnitosť 240 sa mi použiť neoplatí, lebo sa strašne rýchlo zoderie, ale to som zrejme iba kúpila nejaký menej kvalitný druh šmirgľa. 400-ku vynechávam preto, že účinok je príliš podobný 360-ke a nemá to veľmi zmysel. Takže lyžice z tvrdšieho dreva brúsim šmirgľami 120, 360, 600 a potom leštím zrnitosťou 2000. Na mäkké drevo používam 360, 600 a 2000. Treba si aspoň na začiatok kúpiť viac rôznych druhov brúsnych papierov a odskúšať, ktorá kombinácia najlepšie funguje.

4) Aký je správny postup?

Dá sa to všelijako, ale napíšem, čo sa osvedčilo mne.

Odstrihnite si z brúsneho papiera pás 6-8 cm široký (hrubšie šmirgle vám pri strihaní doškrabú nožnice, tak na to použite radšej nejaké staré). Potom papier niekoľkokrát poprekladajte (zrolujte) tak, aby vznikla plochá rolka 6-8 cm dlhá a 1-2 cm široká. S týmto sa dajú ľahko vybrúsiť všetky vonkajšie časti lyžice. Poskladaný brúsny papier je dostatočne pevný, aby sa pod rukami nekrčil a súčasne dosť ohybný, aby sa prispôsobil krivkám lyžice. Keď sa vám vrchná vrstva rolky zoderie, odtrhnite ju a tým odkryjete ďalšiu vrstvu.

 

Pri každej ďalšej zrnitosti treba dávať pozor hlavne na to, aby ste odstránili škrabance, ktoré ostali po predchádzajúcom šmirgli. Občas sa ťažko rozlišuje, či sú škrabance staré alebo nové, preto treba občas zmeniť smer brúsenia.

Po prebrúsení 600-kou už lyžica vyzerá byť hladká, ale ešte nie je koniec. Treba ju opláchnuť a vysušiť. Drevné vlákna narušené brúsením sa vztýčia, lyžica bude na dotyk chlpatá a treba ju znova zabrúsiť. Tento krok sa musí opakovať, až kým drevo nebude hladké aj po umytí. Počet opakovaní závisí od konkrétneho dreva. Napríklad orgovánu a hrabu stačia dve opakovania, zatiaľ čo čerešňové drevo nie je dosť dobre vyhladené ani po desiatich (preto radím čerešňu radšej nebrúsiť, je to otravné).

Potom treba lyžicu už len preleštiť veľmi jemným papierom zrnitosti 2000 a môže sa natrieť olejom.

5) Ako vybrúsim vnútro lyžice?

Odstrihnite si pásik šmirgľa na šírku svojho ukazováka. Ten sa dá takto prilepiť k prstu alebo pridržať ostatnými prstami. Potom môžete brúsiť špičkou prsta. Brúsenie vnútorného povrchu lyžice je ťažšie a možno budete musieť zo začiatku použiť hrubšiu zrnitosť. Tiež platí, že takéto brúsne pásiky sa pomerne rýchlo zoderú, lebo sa viac ohýbajú a krčia.

 

6) Ako rozoznám, či je lyžica dobre alebo zle vybrúsená?

Na prvý pohľad sa zdá, že šmirgľovanie je jednoduchá práca a že ju rovnako dobre zvládne ktokoľvek. Ale aj tu treba istú prax a dá sa to pokaziť viacerými spôsobmi, napríklad:

- ak ostanú na lyžici viditeľné škrabance (niekto bol lenivý :D) 

 

- ak sú niekde na hladkom povrchu matnejšie škvrny (sú to jamky, nerovnosti po vyrezávaní, ktoré neboli dostatočne dorovna zabrúsené)

 

- ak sú vnútri lyžice ojedinelé ryhy (vznikajú ak náhodou zaseknete lyžičkárom pod nesprávnym uhlom, brúsením sa takmer nedajú odstrániť)

Lyžica z orechovej vetvy

V poslednom čase sa mi veľmi nechcelo vyrezávať, ale tu je aspoň táto lyžica z orechovej vetvy. Namiesto brúsenia je vyhladená kamienkom.

Ak by vás zaujímalo, ako sa to robí: musíte si nájsť dokonale hladký kamienok, lebo každá malá prasklinka alebo nerovnosť by vám na dreve zanechávala ryhy. No a potom s ním len tak nasucho vyleštíte povrch dreva. Trochu to zjemní hrany a stopy po noži, zvýši to lesk a do istej miery uzavrie póry na povrchu dreva. Niektoré plôšky po noži ostanú stále viditeľné, takže to musí byť vyrezané dostatočne pekne, aby ste sa za to nehanbili :)

Nové drevo do zbierky: hruška

Do zbierky mi pribudla lyžica z hruškového dreva. Je to podobné drevo ako jabloňové, je veľmi tvrdé a dá sa pekne vyleštiť.

Tu je ešte kamienok z exotického dreva, ktoré som dostala na Vianoce. Jedná sa pravdepodobne o brazílske drevo "angelim pedra". Má v sebe zaujímavú kresbu a veľmi výrazne vonia/smrdí - je to ako niečo medzi fazuľou a sušeným ovocím :)

Varešky

Vždy keď mám k dispozícii kus dreva dostatočne dlhý a široký na varechu, tak to aj využijem, predovšetkým preto, že vyrezávanie varešiek je oproti lyžiciam pomerne jednoduché. Celý proces sa veľmi zrýchli použitím obojručného noža a hoblíka.

No a tak sa stalo, že sa mi varechy začali v kredenci hromadiť. Ukľudňujem sa tým, že v najbližšom čase žiadne nové nepribudnú, lebo všetky dlhé kusy dreva som už pomíňala... ale ktovie?

Hrnček z hrabovej hrče

Hrčovité drevo máva v sebe zaujímavú kresbu. Ak náhodou niekde nájdete hrču vhodnej veľkosti, oplatí sa z nej niečo vyrezať.

Táto hrča bola dosť veľká a krivá, tak som z nej najskôr niektoré časti odpílila. Toto je moje improvizované lesné zariadenie namiesto zveráku.

Hrnček je v podstate iba prázdny priestor obalený drevom, a preto ma čakalo veľa hĺbenia :) Najlepšie sa mi osvedčilo vyvŕtať niekoľko dier a drevo medzi nimi vysekať dlátom. Diery treba vŕtať radšej na viackrát, vždy len pár centimetrov hlboké, a to z dvoch dôvodov:

1. vrták sa pri ručnom vŕtaní často vychýli trochu nabok, ale pri plytkých dierach sa to ešte dá neskôr skorigovať
   
2. v hlbokej diere v tvrdom dreve sa vrták môže aj načisto zaseknúť
   

Vnútro som vyhĺbila takýmto zahnutým dlátom, dno som zarovnala lyžičkárom. Nakreslené šípky ukazujú miesta, kde sa menil smer rastu vlákien a musela som tam hĺbiť opatrnejšie.

Ucho som dlho nechala neopracované a veľmi hrubé, pretože pri orezávaní vonkajších stien som do neho často zasekla nožom. Vyvŕtala som do neho iba provizórnu dieru, aby sa šálka dala počas vyrezávania lepšie držať. Na obrázku dole je už ucho čiastočne opracované. Je tam tiež vidieť moment, kedy som začala orezávať a vyhladzovať vonkajšie steny pomocou hoblíka-lastovičky. Vľavo je už povrch vyhladený, vpravo ešte nahrubo orezaný nožom.

Tu je spomínaný hoblík-lastovička. Dá sa s ním efektívne vyhladiť rovný alebo aj konvexný povrch, ako napríklad vonkajšie steny šálky. Tieto hoblíky mám dva, jeden je miniatúrny. Pôvodne som si myslela, že ho budem používať na lyžičky, lenže tam je málo konvexných povrchov. Miniatúrny hoblík teda dlho ležal na polici, až teraz prišla jeho chvíľa: s veľkým hoblíkom sa nedalo dobre rezať okolo ucha šálky, ale minihoblík sa tam zmestil akurátne.

Tu je hrnček po ohobľovaní stien a vytvarovaní ucha. A dole je ešte pár záberov na hrnček vybrúsený a vyleštený.