Koniec jednej slivky

Prišiel čas pomíňať nejaké zásoby starého dreva, a tak som sa vrátila k slivkovému drevu, s ktorým som kedysi pred siedmimi rokmi začínala. Bola to trochu nostalgická, ale veľmi pekná robota. Drevo pochádza zo stromu, ktorý bol napadnutý vírusom šárky a museli sme ho vypíliť (v tejto dobe akosi cítim potrebu poznamenať, že šárka sa na ľudí nešíri :)) Strom bol ešte pomerne mladý a v kmeni bolo dosť málo jadrového dreva, sfarbeného pekne dohneda.

Jeden kúsok dreva bol vhodný na lyžicu:

 Druhý na varešku:

 Tretí kúsok mal byť tiež na varešku, ale rozštiepil sa úplne nakrivo. Normálne by som možno taký kus dreva vyhodila, ale keďže bol posledný, tak som sa nad ním zľutovala a vyrezala som aspoň túto malú kávovú lyžičku:

A to je z mojich zásob slivkového dreva všetko. Na pripomenutie, čo všetko sa dá vytvoriť z jedného chorého stromu (a tiež ako som sa vo vyrezávaní postupom času zdokonalila), som pripojila znovu staré fotky všetkého, čo som z tohto dreva za tých 7 rokov vyrobila.

Moja historická lyžica, stále ju mám (ale moc sa ňou už nechválim):

Lyžica pre kamaráta z tábora:

 

Varecha vyrezaná neveľmi prezieravo z prasknutého dreva, kvôli tomu sme ju pred časom vyhodili:

Lyžica pre kolegyňu z práce:

Kamienok, ktorý si počas návštevy adoptovali naše neterky-dvojičky:

Jedna z týchto variech slúži ešte stále u mňa v kuchyni, druhá u mojej sestry:

Náhradný kamienok pre mňa:

 

Lyžica pre kamošku:

Drevorubačská lyžica pre môjho manžela:

Lyžica zatiaľ bez majiteľa:

Nové drevo do zbierky: baza

 Neďaleko rastie agátový les. Agáty sú potvory a do pôdy vylučujú jedovaté látky, aby zlikvidovali konkurenciu. Ale bazové kríky sú voči tomu odolné a rastie ich tam plno. Vďaka tomu vznikla aj táto menšia lyžička. Našla som síce aj šesťmetrovú bazu s kmeňom hrubým ako stehno, ale načo ju zbytočne ničiť. Radšej som odpílila vetvu z obyčajného kríka.

Bazové drevo má v strede približne 1cm širokú dreň mäkkú ako polystyrén, preto sa tradične používa na výrobu píšťaliek (mäkká dreň uľahčuje pozdĺžne vŕtanie). Okolo drene sú v dreve tmavšie pásiky, inak nie je asi ničím ďalším výnimočné.

Okrem toho som dokončila tieto dve nové lyžice z dreva divej čerešne.

Zbojnícka lyžica

Podľa známej piesne z muzikálu Na skle maľované, do štandardnej výbavy každého zbojníka okrem valašky patrí aj:

• lipová lyžka
• kotlík medený (nad pahrebou vyúdený)
• hrudka soli

A takto nejako si predstavujem spomínanú lipovú lyžku. Dlho som rozmýšľala nad tvarom aj nad výzdobou, ale myslím, že by mala byť jednoduchá. 

Ergonómia črpákov

Pred niekoľkými rokmi sme boli na dovolenke v jednom malom penzióne a tam som objavila vystavené črpáky. Využila som príležitosť a odfotila som si ich. Pritom ma dosť prekvapilo, ako ťažko a nepohodlne padli do ruky. Ale až keď som sa sama pokúsila nejaké črpáky vyrobiť, pochopila som, že to tak byť vôbec nemusí.

Po prvé, všimnite si ten malý okrúhly výrez, za ktorý by sa to celé zrejme malo chytiť. Viac než jeden prst sa tam nevojde a ostatné nemáte kam dať. Navyše okraje výrezu sú hranaté, čo je hrozne nepohodlné. Zbytočná masa dreva na rúčke prispieva k hmotnosti.

Po druhé, boky nádobky sú príliš hrubé. Bežne stačí 5-7 milimetrov, tu to bolo viac než centimeter. Pri tomto type črpákov treba na jednom boku nechať trochu väčšiu hrúbku na žliabok, v ktorom je upevnené ucho, ale tu je tiež pridané zbytočne veľa (viem to podľa podobných črpákov od iných výrobcov).

A nakoniec, skúsili ste niekedy piť z pohára, ktorý by mal takýto hrubý a ostnatý okraj?

Teraz si možno poviete: ale veď z črpákov nikto nepije, sú iba na to, aby boli vystavené niekde na polici.
Ale nie som si istá, čo je tu príčina a čo následok. Možno si niektorí ľudia kúpia črpák, lebo sa im páči, potom sa z neho doma skúsia napiť - a potom to veľmi rýchlo vzdajú a črpák skončí na spomínanej poličke.
Nie som prvá, kto si tento fenomén všimol. Napríklad na stránke obnova.sk sa píše v článku o črpákoch:

"Črpáky posledných desaťročí sú rôznorodé, voľnejšie ich môžeme rozdeliť do dvoch skupín: v prvej sú črpáky, pri ktorých prevažuje už estetická funkcia nad praktickou, ale ponechávajú si ešte zdanie používania. Druhou skupinou sú črpáky s čisto estetickou funkciou, dosť často však nízkej hodnoty."

Niektoré črpáky sú od výroby predurčené stať sa folklórnym lapačom prachu. (Tento obrázok mám z internetu, ale už si nepamätám odkiaľ.)

 

V skutočnosti črpák nemusí byť ťažký a ani nemotorný. Výsledky rýchleho domáceho výskumu: moje dva črpáky (tie normálnej veľkosti, nie tie miniatúrne) vážia 150 a 170 gramov, pričom bežný porcelánový alebo keramický hrnček na čaj váži 250-300 gramov. Drevo je ľahký a pre ruky veľmi príjemný materiál a črpáky môžu byť tiež príjemné, stačí dbať na niekoľko jednoduchých zásad:
1) zaoblite všetky hrany, ktorých sa budete pri používaní črpáku bežne dotýkať
2) ucho vyrobte tak, aby sa dalo pohodlne chytiť do ruky a aby bolo kam dať všetky prsty
3) nenechávajte nikde viac dreva, než je nutné

Je ťažké nájsť črpáky, ktoré by boli reálne použiteľné, ale ide to, ak naozaj chcete. Dám sem aspoň pár príkladov z tých najlepších:

 Výrobca: Jozef Lenhart, zdroj: Fond Tradičnej Ľudovej Kultúry

Výrobca: Ľubomír Tatarka, zdroj: Fond Tradičnej Ľudovej Kultúry

Výrobca: Miroslav Barnišin, zdroj: ÚĽUV

A rozhodne sem patrí aj tento črpák, ktorý ma prvýkrát inšpiroval, aby som skúsila vyrobiť si vlastný. Meno výrobcu žiaľ nepoznám:

Vo všeobecnosti ten najviac ergonomický a dizajnovo minimalistický typ črpákov pochádza z oblasti Gemera, ale dnes ich už vyrába málokto. Vyzerajú približne takto.

Výrobca: Peter Gandžala, zdroj: ÚĽUV

Detviansky črpák z tigrieho dreva

Už dlho sa mi páčili stredoslovenské črpáky zdobené vežičkami a architektonickými motívmi a rozhodla som sa podobný vzor vyskúšať. Vznikla z toho pomerne originálna vec.

Nádobku som vyrobila z javora a ucho je z exotického dreva, ktoré sa u nás predáva pod názvom tigerwood (väčšinou ako materiál na podlahy a parkety). Je zo stromu Astronium graveolens, prípadne Astronium fraxinifolium. Tieto stromy pochádzajú z Brazílie, sú príbuzné kešu orieškov, ale z našich stromov sa najviac podobajú na jaseň.
Som si takmer istá, že z tejto kombinácie dreva ešte nikto črpák nerobil. Nie preto, že by bolo také ťažké tigerwood zohnať, alebo že by to nikdy nikoho nenapadlo. Lenže zistila som, že tigrie drevo je zradné a ľahko sa z neho vyštiepujú vlákna, takže hrozí, že si celú robotu pokazíte jediným neopatrným rezom. Keby som nebola taká tvrdohlavá a keby som nemala počas karantény toľko času, možno by som to tiež nechala tak. Ale pri pohľade na výsledok si myslím, že to stálo za to.

Podarilo sa mi tiež trochu zdokumentovať proces výroby črpákovej rúčky. Najskôr som si vystrihla šablónu z tvrdého papiera vrátane háčika a pripevnila som ju na nádobku, aby som videla, ako to bude spolu vyzerať.

Potom som šablónu obkreslila na dosku (použila som bielu pastelku, aby to bolo na tmavom dreve lepšie vidno) a vyvŕtala som na miestach výrezov diery.

Po odstránení časti prebytočného dreva to vyzeralo takto:

Malé okienka som vyrezala pomocou švédskeho noža Mora 106, ten sa na také veci hodí ideálne. Na špirálový vzor na stĺpiku som zase použila malú čepeľ vreckového nožíka, lebo nič iné na to dobre nefungovalo. Aby bola špirála pravidelná, použila som prúžky lepiacej pásky.

Postupne som odrezala všetko nadbytočné drevo, úplne nakoniec som si nechala drobné ihlanovité ozdôbky na vrchu, aby sa nepoškodili.

Broskyňa a slivka

Mám tu dve nové lyžice, jedna je dokončená už dávno, vyrobená z broskyňového dreva:

Druhá je zo slivky:

Obidve som vyrobila zo zásob suchého dreva, takže to bola poriadna drina!

Miničrpák

Dokončila som ešte jeden črpák rovnakého štýlu, ale tentoraz oveľa menší.

Malá nádobka sa dá vyhĺbiť veľmi rýchlo, ale o to náročnejšie je vyrobiť rúčku, ktorá je taká malá, že ju počas vyrezávania často niet za čo chytiť.
Tu sú ešte všetky tri črpáky pohromade.