V jeseni sa mi podarilo získať konár zo zlomeného stromu sumachu pálkového. Drevo má pásiky rôznej farby od bielej, cez žltú, béžovú a zelenkavú až po tmavohnedú. Toto je prvá lyžička, zvyšok dreva mám zatiaľ v mrazničke.
Tento rok som vyrobila niekoľko darčekov z dreva. Najskôr je tu obracačka na palacinky z broskyňového dreva s úžasnou vzorkou pre moju sestru.
Agátovému drevu som sa až doteraz vyhýbala. Je síce pekné, ale obsahuje mierne jedovaté toxalbumíny. Našťastie wikipedia mi poradila, že toxalbumíny sú vlastne bielkoviny a že sa tepelnou úpravou zneškodnia. Tak som vyrezala lyžicu, pol hodiny som ju povarila vo vode, vybrúsila a nakoniec ešte vysušila v rozohriatej rúre.
Kedysi som z agátu vyrobila dekoračný kamienok a spomínam si, že bolo veľmi ťažké ho vybrúsiť. Ostali na ňom škrabance aj nerovné miesta. Tentoraz to bolo rovnako ťažké a zdĺhavé, ale naučila som sa brúsiť drevo omnoho lepšie, a tak je lyžica hladká a krásna. (Obrázky sa po kliknutí zväčšia a rozdiel uvidíte sami.)
V poslednom čase som dokončila dve lyžice. Prvá je zo zásob úžasného broskyňového dreva (už mi z neho veľa kúskov neostáva).
Druhá je zo zahnutej javorovej vetvy, vďaka čomu má zaujímavú kresbu.
Dnes mám dokončené dve lyžice, prvá je zo zahnutej javorovej vetvy.
Druhá lyžica je z topoľového dreva, ktoré som našla minulý rok po veternej smršti. Topoľ sivý je kríženec topoľa bieleho a osiky. Jeho drevo bolo zatiaľ najmäkšie, z akého som vyrezávala a hotová lyžica je ľahučká ako pierko. Jadrové drevo má veľmi peknú farbu a voňalo slabo ovocne, zatiaľ čo beľové drevo je takmer biele a smrdelo ako starý olej. Po usušení našťastie ostalo úplne bez zápachu.
Na lyžicu som chcela vyrezať a namaľovať ozdobu podobnú ako robieva Maryanne McGinn, ale nedopadlo to priam najlepšie, v mäkkom dreve sa pigmenty príliš rozpíjali. To len aby ste videli, že nie vždy všetko vyjde na sto percent.
Stromy v lese bývajú často prepojené koreňovým systémom. Po spílení stromu môže peň vďaka tomu ešte značne dlhú dobu prežívať a snaží sa uzatvoriť vzniknutú ranu. Vnútro pňa však od prostriedku pomaly vyhníva a dorastá iba vonkajšia časť. Takéto drevo je veľmi husté, pevné a má zaujímavú štruktúru. Nazýva sa svor a môžeme ho nájsť na bukových či jedľových pňoch. Z jedľového svoru sa niekedy vyrábali obzvlášť pevné a krásne črpáky.
V lese sa mi podarilo nájsť zopár svorov, ale žiaľ sú obrovské a na črpáky sa nehodia. Odpílila som len jeden polovičný peň, z ktorého už veľa živého dreva neostávalo. Ako experiment som z neho vyrezala lyžicu.
Získavanie svoru nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Peň sa musí najskôr vykopať zo zeme a korene na vhodných miestach prepíliť. Takže budete mať do činenia s mravcami, stonožkami, pandravami a všetkým ostatným, čo žije v polozhnitom pni. A ak si vyberiete nevhodné ročné obdobie ako ja, budú vás žrať aj komáre.
Ak sa vám to všetko podarí, získate po olúpaní kôry čosi takéto (z toho pňa už fakt veľa neostávalo a aj korene boli vnútri duté):
Z pňa treba ešte odstrániť mŕtve drevo. To, čo vám ostane, bude mimoriadne odolné drevo, ktoré vraj vydrží aj v náročných podmienkach mnoho rokov používania. Či sa to všetko oplatí, posúďte sami.
1) Nezadrie sa mi z drevenej lyžice trieska do jazyka?
Mnohí ľudia si pod pojmom "drevo" predstavia takéto neohobľované dosky, čo sa celé ježia trieskami:
Povrch dreva závisí od nástrojov, aké pri spracovaní použijete. Píla zanechá na povrchu takéto triesky, pretože zuby píly v podstate trhajú vlákna. Lyžice sa však nevyrezávajú pílou! Ak máte trochu zručnosti, vhodné drevo a ostrý nôž, povrch rezu môže byť hladší než displej smartfónu a žiadne triesky na ňom nebudú. Navyše sa lyžica môže vybrúsiť a vyleštiť, ale to je už len otázka povrchovej úpravy, a nie odstraňovania triesok.
Napríklad tieto lyžice nie sú vôbec vybrúsené:
2) Brúsiť či nebrúsiť?
V súčasnosti je medzi mnohými remeselníkmi módou nepoužívať žiadny brúsny papier. Má to svoju logiku – ak niekto vyrába lyžice na predaj, chce ich vyrezať čo najrýchlejšie a vylúčiť všetky kroky, ktoré nie sú nevyhnutné. Dôkladné brúsenie a leštenie trvá dlho a ak ho vynecháte, ušetríte pri výrobe možno až tretinu času. Tiež je jasné, že taký remeselník sa bude snažiť presvedčiť svojich zákazníkov, že toto je ten najlepší a najkvalitnejší spôsob výroby. Navyše pre mnohých je otázkou profesionálnej hrdosti vyrezať lyžice tak dobre, že brúsenie nepotrebujú.
Šmirgľovanie má svoju zlú povesť aj preto, že často slúži ako pomôcka na zahladenie chýb pri vyrezávaní. Ale povedzme si to na rovinu, škaredá lyžica ostane škaredá bez ohľadu na to, koľko šmirgľov na nej zoderiete.
Ak sa vám bude niekto snažiť nahovoriť, že šmirgel je absolútne zlo, neberte ho vážne. Je to skôr otázka osobných preferencií. Niektorí ľudia milujú textúru dreva opracovaného nožom, iní zase uprednostňujú rovnomerný vyleštený povrch. Osobne mám o niečo radšej vybrúsené lyžice, ale to jedine preto, že rovnomerný povrch sa jednoduchšie umýva od zvyškov jedla. K nevybrúseným sa prikláňam vtedy, ak:
3) Čím treba brúsiť lyžicu?
Šmirgle sa vyrábajú v rôznych zrnitostiach približne od 15 do 2000. Toto číslo označuje, koľko brúsnych zŕn je na jednom štvorcovom centimetri papiera, takže čím je číslo zrnitosti vyššie, tým sú zrná menšie a šmirgel jemnejší.
V návodoch na internete bežne nájdete, že pri brúsení lyžíc treba použiť postupne šmirgle 80, 120, 240, 360, 400, 600, 1000, 2000 a že žiadny z nich nesmiete vynechať. Ale neplatí to univerzálne. Mnoho závisí od kvality konkrétneho šmirgľa, ale aj od druhu dreva, z ktorého je lyžica. Ja napríklad takmer nikdy nepoužívam 80-ku, lebo je príliš hrubá a zanecháva hlboké škrabance. Ak je lyžica z mäkšieho dreva, napríklad vŕbového, tak nepoužívam ani 120-ku. Zrnitosť 240 sa mi použiť neoplatí, lebo sa strašne rýchlo zoderie, ale to som zrejme iba kúpila nejaký menej kvalitný druh šmirgľa. 400-ku vynechávam preto, že účinok je príliš podobný 360-ke a nemá to veľmi zmysel. Takže lyžice z tvrdšieho dreva brúsim šmirgľami 120, 360, 600 a potom leštím zrnitosťou 2000. Na mäkké drevo používam 360, 600 a 2000. Treba si aspoň na začiatok kúpiť viac rôznych druhov brúsnych papierov a odskúšať, ktorá kombinácia najlepšie funguje.
4) Aký je správny postup?
Dá sa to všelijako, ale napíšem, čo sa osvedčilo mne.
Odstrihnite si z brúsneho papiera pás 6-8 cm široký (hrubšie šmirgle vám pri strihaní doškrabú nožnice, tak na to použite radšej nejaké staré). Potom papier niekoľkokrát poprekladajte (zrolujte) tak, aby vznikla plochá rolka 6-8 cm dlhá a 1-2 cm široká. S týmto sa dajú ľahko vybrúsiť všetky vonkajšie časti lyžice. Poskladaný brúsny papier je dostatočne pevný, aby sa pod rukami nekrčil a súčasne dosť ohybný, aby sa prispôsobil krivkám lyžice. Keď sa vám vrchná vrstva rolky zoderie, odtrhnite ju a tým odkryjete ďalšiu vrstvu.
Pri každej ďalšej zrnitosti treba dávať pozor hlavne na to, aby ste odstránili škrabance, ktoré ostali po predchádzajúcom šmirgli. Občas sa ťažko rozlišuje, či sú škrabance staré alebo nové, preto treba občas zmeniť smer brúsenia.
Po prebrúsení 600-kou už lyžica vyzerá byť hladká, ale ešte nie je koniec. Treba ju opláchnuť a vysušiť. Drevné vlákna narušené brúsením sa vztýčia, lyžica bude na dotyk chlpatá a treba ju znova zabrúsiť. Tento krok sa musí opakovať, až kým drevo nebude hladké aj po umytí. Počet opakovaní závisí od konkrétneho dreva. Napríklad orgovánu a hrabu stačia dve opakovania, zatiaľ čo čerešňové drevo nie je dosť dobre vyhladené ani po desiatich (preto radím čerešňu radšej nebrúsiť, je to otravné).
Potom treba lyžicu už len preleštiť veľmi jemným papierom zrnitosti 2000 a môže sa natrieť olejom.
5) Ako vybrúsim vnútro lyžice?
Odstrihnite si pásik šmirgľa na šírku svojho ukazováka. Ten sa dá takto prilepiť k prstu alebo pridržať ostatnými prstami. Potom môžete brúsiť špičkou prsta. Brúsenie vnútorného povrchu lyžice je ťažšie a možno budete musieť zo začiatku použiť hrubšiu zrnitosť. Tiež platí, že takéto brúsne pásiky sa pomerne rýchlo zoderú, lebo sa viac ohýbajú a krčia.
6) Ako rozoznám, či je lyžica dobre alebo zle vybrúsená?
Na prvý
pohľad sa zdá, že šmirgľovanie je jednoduchá práca a že ju
rovnako dobre zvládne ktokoľvek. Ale aj tu treba istú prax a dá
sa to pokaziť viacerými spôsobmi, napríklad:
- ak ostanú na lyžici viditeľné škrabance (niekto bol lenivý :D)
- ak sú niekde na hladkom povrchu matnejšie škvrny (sú to jamky, nerovnosti po vyrezávaní, ktoré neboli dostatočne dorovna zabrúsené)
- ak sú vnútri lyžice ojedinelé ryhy (vznikajú ak náhodou zaseknete lyžičkárom pod nesprávnym uhlom, brúsením sa takmer nedajú odstrániť)
