Pred pár rokmi som sa išla pozrieť na Dni majstrov ÚĽUV a tam som si všimla úžasný črpák s motívom dračej hlavy. Predsa len, draci mi vždy pripadali viacej cool než ovce a medvede, čo obvykle bývajú na uchách črpákov. Neodhodlala som sa síce črpák kúpiť, bol dosť drahý - ale všimla som si, že dno je z iného dreva, vsadené do drážky vnútri tak natesno, že neprepúšťa vodu. A pokúsila som sa zistiť, ako sa to vlastne vyrába.
Manželka výrobcu črpákov mi prezradila, že nádobka sa musí povariť vo vode, tak sa roztiahne a do drážky sa vloží dno zo suchého dreva. Keď nádobka uschne, stiahne sa tak, že sa dno viacej nedá vybrať.
To by som mohla skúsiť, napadlo mi. Vyzvedala som ďalej, ako dlho to drevo treba variť, ale to už pani remeselníčka nevedela. A keď som sa na to isté opýtala jej manžela, pozrel na mňa pohľadom typu "Ty mi chceš ukradnúť moje výrobné tajomstvo!" a odpovedal veľmi vyhýbavo.
Lenže nevedel, s akou tvrdohlavou osobou sa práve stretol.
Skúsila som hľadať na internete... ale žiadny návod som nenašla. Až oveľa neskôr som pochopila, prečo je to tak. Kedysi si tajomstvo výroby črpákov odovzdávali bačovia z generácie na generáciu. Aj dnešní výrobcovia črpákov sa to poväčšine naučili priamo od starých majstrov. A nikoho z nich ani nenapadlo, že by sa to dalo naučiť aj inak. Napokon, mnohí z nich nemajú ani vlastnú stránku, o fejsbúkoch a instagramoch ani nehovoriac. Celé remeslo sa zatiaľ úspešne drží mimo záujmu ľudí, ktorí sú zvyknutí, že všetko nájdu online.
A ja si myslím, že je načase, aby sa to konečne zmenilo.
