Nová sekera!

Už dlho som na stránkach iných rezbárov obdivovala, ako presne dokážu vysekať lyžičkový polotovar iba s pomocou sekery. Po niekoľkých nie veľmi uspokojivých pokusoch som usúdila, že chyba určite nie je vo mne, ale v sekere - a objednala som si novú :)

Touto sekerou sa dá zoťať strom alebo naštiepať drevo, ale predovšetkým je výborná na vyrezávanie. Dá sa chytiť tesne pri hlavici na jemnejšie a presnejšie osekávanie dreva a je taká ostrá, že sa s ňou dá rezať ako s nožom. Ak ste sa ešte nikdy neporezali tak, že ste prešli palcom po sekere... aj to sa dá.

Presvedčila som sa, že pri výrobe lyžičiek ušetrí dobrá sekera kopu času a driny... Nateraz stačilo reklamy, výsledky uvidíte v ďalších príspevkoch...

Drevo s vôňou citrónu

V databáze dreva sa píše, že orgovánové drevo máva často vnútri červené alebo fialové pruhy. Na jar sa mi podarilo získať niekoľko orgovánových polienok, ale také veľké šťastie som nemala - drevo malo celkom obyčajnú bielu a svetlohnedú farbu.

Orgovánové kmene nedorastajú do veľkej hrúbky, vnútri bývajú často práchnivé a pri sušení veľmi často praskajú. Prečo s takým drevom vôbec strácať čas? Navyše ak nemá ani tie sľúbené fialové pruhy?
Poviem vám - napriek tomu všetkému je to úžasné drevo. Je tvrdé, ale má rovnomernú štruktúru, peknú kresbu a lesk. Okrem toho veľmi príjemne vonia. Čerstvé polená mali výraznú vôňu citrónového oleja, po vysušení voňali ako citrónové mydlo.

Vybrané polienko bolo prirodzene zakrivené tak, že vytváralo lyžičkový tvar. Keď začalo praskať, zaliala som konce voskom a nechala som ho asi pol roka pomaličky schnúť.

Kdesi som čítala, že tvrdé drevo by sa malo sušiť asi rok na každý centimeter hrúbky od stredu. Na túto lyžičku však stačilo aj pol roka. Drevo prestalo praskať a vyzeralo byť suché.

Inšpirovala som sa touto lyžičkou, tiež vyrezanou z orgovánu.

Na nasledujúcej fotke je vidieť prirodzený lesk dreva pri vyrezávaní. Hladkosť dreva ešte umocňovala mydlový dojem.

Okolo drene sú dve tenké červenkasté čiarky - to je jediné exotické sfarbenie tohto kusu dreva :D Tiež je zaujímavé, že hranica beľového a jadrového dreva nejde presne po letohruhoch.
(Aby ste rozumeli - jadrové drevo je to hnedé, z vnútra kmeňa a beľové je svetlejšie, živé drevo z okraja. U niektorých stromov, napríklad u smreka, môžu mať aj celkom rovnakú farbu.)

Tu je lyžička po vybrúsení...

... a hotová po naolejovaní.
Celkovo som s výsledkom veľmi spokojná - s tvarom, štruktúrou aj kresbou dreva.

Spork

Dostala som ďalšiu objednávku, tentoraz na lyžičko-vidličko-nožík, po anglicky spork. Vybrala som si na to kus čerešňového dreva.

Vďaka predlohe to bolo jednoduché - vždy som presne vedela, ktorý kus dreva je nadbytočný a treba ho odrezať.

Najprv som plánovala lyžičku vôbec nešmirgľovať, a preto je vyrezaná nožom skoro úplne nahladko.

Neskôr som ju predsa len ošmirgľovala, aby sa ešte viac podobala svojej plastovej predlohe.

Nevynechala som ani logo výrobcu, vyrezané technikou "kolrosing", vyfarbené kakaom, ktoré zanecháva veľmi tmavú, takmer čiernu farbu.

Čaro čerešní

Zatiaľ jediná lyžička, ktorú som si kúpila, pochádza z remeselných trhov v Kežmarku a je vyrobená z čerešňového dreva.

Najprv som si myslela, že je nafarbená - drevo predsa nemôže mať od prírody takúto farbu...

Až oveľa neskôr som zistila, že môže.

Keď sa mi nedávno minulo moje obľúbené slivkové drevo, skúsila som prehrabať kopu starého dreva na záhrade a nájsť aspoň nejaké použiteľné zbytky. Objavila som jeden suchý kmeň. Po rozpílení sa ukázalo jadro krásnej ružovej farby - čerešňa. Nikto si už presne nepamätal, ako sa tam dostala, no kedysi sme spílili aj starý čerešňový strom, museli to byť teda zvyšky po ňom. 

Najskôr som chcela vyrezať ďalšiu lyžičku. Sekerou a dlátom som vyrobila lyžičkový polotovar. Až potom som si všimla dieru od červotočov (alebo iného hmyzu?) práve na tom mieste, kde malo byť dno lyžičky. A to nebol jediný podraz, ktorý si pre mňa tento kus dreva pripravil. Po čase sa objavila ešte ukrytá hrča a niekoľko prasklín. Preto som namiesto lyžičky vyrobila varešku.

Čerešňové drevo je mäkšie než jabloň či slivka. Odrazilo sa to aj na rýchlosti vyrezávania. Základný tvar varešky som vyrezala na jedno posedenie. Inšpirovala som sa niekoľkými vareškami z tohto článku.

 Po naolejovaní sa ukázala krásna kresba a skoro rovnaká farba ako na kúpenej lyžičke...

Drevené okruhliaky (alebo čo robiť s odrezkami a jedovatým drevom)

Nedávno sa mi podarilo získať niekoľko agátových polienok, zabudnutých v lese po pílení stromov. Lenže agát je mierne jedovatý a na lyžičky sa nehodí. Čo iné sa dá z takého dreva vyrezať, aby to bolo jednoduché a aby na tom pekne vynikla kresba dreva? Predsa okruhliaky!

Agátové drevo mi pripomínalo laminát - obsahuje takmer priesvitné tvrdé vlákna usporiadané vo vrstvách. Spočiatku malo zelenkavú farbu, neskôr sa zmenilo na žltú.

Tento kameň je z odrezku po orechovej lyžičke. Na rozdiel od ostatných je až príliš guľatý, takže ho pri vyrezávaní nebolo za čo chytiť. Namiesto noža som preto použila Dremel a šmirgľové nástavce.

Toto je (pravdepodobne) zebrawood. Keď som objednávala olivové drevo, tento odrezok som k nemu dostala grátis, no na lyžičku bol príliš krátky. Toto drevo má zaujímavú preglejkovitú vôňu, je vláknité a sú v ňom veľké póry.

Zatiaľ posledný okruhliak je zo slivkového dreva (odrezok z okraja, kde je vidno jadrové aj beľové drevo).

Čipkársky člnok

Nedávno sa ma jedna kamarátka opýtala, či by som nevedela vyrezať čipkársky člnok. V podstate sa jedná o plochý špicatý kúsok dreva, na ktorý sa dá namotať bavlnka a pomocou ktorého sa tá bavlnka potom preplieta (aspoň toľko môj laický názor, nikdy som to neskúšala :D).
Na internete som našla niekoľko pekných fotiek, napríklad tu, a pustila som sa do práce.

Použila som kúsok čerešňového dreva, ktoré sa mi podarilo nájsť na záhrade. Výsledok sa mi však akosi vymkol spod kontroly. Kamarátka povedala, že člnok je príliš pekný na to, aby sa používal, a bude ho nosiť ako šperk...

Ešte jedna zaujímavosť na záver: keďže som nemala vŕtačku, dierky som vyhĺbila pomocou jednej čepieľky vreckového nožíka - tej malej, čo býva umiestnená vedľa vývrtky a väčšina ľudí ju vôbec nepoužíva. Ja si však myslím, že je veľmi užitočná.

Aróma dubových sudov

Na googli som nedávno objavila projekt OneOak: neďaleko Oxfordu spílili 222-ročný dub, z jeho dreva vyrobili remeselníci a umelci najrôznejšie veci od sôch, cez trámy a lavice až po lyžičky a drevené uhlie. To všetko preto, aby si ľudia viac uvedomili užitočnosť stromov a dreva a potrebu udržiavania lesov.
Vďaka tomu som sa tiež dozvedela, že z dubového dreva sa lyžičky veľmi často nerobia - drevo je príliš pórovité a obsahuje mnoho tanínu. Na tejto stránke odporúčajú dubové lyžičky vyvariť, aby sa tanín odstránil - lenže vždy je tu riziko, že pri vyváraní lyžičky prasknú. Tanín je horký, ale nie je škodlivý, dokonca má liečivé účinky.
Vyzbrojená všetkými týmito poznatkami pustila som sa do vyrezávania. Dubové drevo sa ľahko štiepilo, vďaka čomu išlo vyrezávanie dosť rýchlo.

Drevo nemalo horkú chuť, no bolo cítiť podobne ako octový nálev na uhorky. Po dlhom zvažovaní som sa napokon rozhodla, že lyžičku nebudem vyvárať. Vybrúsila som ju nahladko a natrela som ju olejom. Až potom sa ukázalo, že malé čiastočky šmirgľového papiera zapadli do pórov v dreve a ostali tam. Výsledkom je teda lyžička mierne bodkovaná... Drevo je dosť ľahké a napriek veľkým pórom sa dalo pekne vyleštiť.

 Lyžička po vybrúsení, drevo sa prirodzene leskne.

Po natretí orechovým olejom.