Olivové prekvapenia

Koncom roka 2012 som sa vypravila so spolubývajúcimi na vianočné trhy do Viedne. Neplánovala som  tam kupovať veľa vecí, no narazila som na stánok s rôznymi výrobkami z olivového dreva. Nemohla som od nich odtrhnúť zrak a nakoniec som si kúpila aspoň malý lopárik.

S Jarkom sme sa zhodli, že tento lopárik je príliš pekný na to, aby sme na ňom niečo krájali. Tak sme lopárik založili do kredenca a používame ho iba na obdivovanie.
Po čase mi začalo vŕtať v hlave, či by sa nedal kúpiť kus olivového dreva na lyžičku. Objavila som niekoľko zahraničných obchodov s exotickým drevom a zároveň som zistila, že majú mnoho iných druhov dreva, ktoré by tiež stálo za to vyskúšať. Približne v tom istom čase som objavila databázu dreva a prekvapila ma položka allergies and toxicity. Dozvedela som sa, že keby som používala lyžičku trebárs z tisu, oleandra alebo zlatého dažďa, mohla by som sa otráviť! To ma prinútilo trochu preriediť svoj nákupný zoznam exotických driev a vyhádzať všetko čo len trochu podozrivé. Našťastie sa ukázalo, že olivové drevo je bezpečné, a tak som ho objednala. Databáza mi okrem iného prezradila, že olivové drevo je 1,5 krát tvrdšie než jabloňové, no bola som ochotná to risknúť.

Vyrezávanie bolo ľahšie než som čakala. Olivové drevo obsahuje mnoho oleja a pri vyrezávaní sa zdalo byť mokré. Pracovalo sa s ním rovnako ako s čerstvým zeleným drevom. Jedinou záludnosťou bola jeho štruktúra - vlákna v olivovom dreve si rastú do všetkých smerov a tak som napríklad pri orezávaní rúčky musela každú chvíľu meniť smer, aby som ju nerozštiepila. Olivové drevo má zvláštnu ovocno-silicovú, trochu skvasenú vôňu, spočiatku mi pripadala divná, no po čase som si ju obľúbila.

Pri testovaní novej lyžičky som zistila, že má mierne horkú chuť, podobnú sušeným čiernym olivám. Spôsobuje to látka oleuropein, ktorá má liečivé účinky.